Blog Gabriela Danického

Má u nás politika úroveň? A mala ju vôbec niekedy? Človek nemusí byť kandidátom vied, aby pochopil, že odpoveď znie nie. Tieto otázky sa snáď vynárajú pri každej obmene vládnej moci. Pri súčasnej pravicovej však akosi častejšie.

Paradoxom je, že sme sa mali práve všetci dočkať významného kvalitatívneho progresu v oblasti politickej kultúry a čo je doležitejšie, hlavne zopdovednosti voči svojím voličom a občanom.

Je zbytočné glorifikovať akúkoľvek vládnu moc ktorá u nás zatiaľ pôsobila. Ani jedna si to nezaslúži. Čo je zlváštne, pretože my rozhodujeme o tom, kto nás bude zastupovať. Zrejme by sme mali byť spokojní a štastní, ale akosi nie sme…a poniektorí možno aj sú.

Zrejme máme priveľké očakávania a nesplniteľné prosby.. nejde ani tak o milióny či luxusné autá a jachty. Skôr o základné podmienky.

A tu keď sa človek zamyslí, aj keď to niekedy zabolí, musí si neodkladne položiť pár otázok.

Čím to je, že drvivá väčššina ľudí poberá jedny z najmenších platov v európe v rámci strednej a nízkej vrstvy?

Čím to je, že drvivá väččšina mladých rodín sa musí pri potrebe vlastného bývania zadĺžiť, dobre že nie až do konca života?

Čím to je, že vyhliadky do dôchodku pre drvivú väčššinu ľudí znamenajú skôr existenčné problémy, ako zaslúžené, dôstojné prežitie jesene života?

Čím to je, že ceny neustále rastú a platy sa znižujú?

Čím to je.. a mohli by sme pokračovať ešte veľmi dlho. No čo si budeme navrávať, idéalne to zrovna u nás nie je. O to smutnejší je fakt, keď si uvedomíme, že si za to môžeme tak trochu aj sami. Akosi máme tendenciu vždy veriť ľudom, ktorí nás opakovane klamú a závadzajú.

Nezriedka rýchľo zabudneme, keď sa na nás po štyroch rokoch prívetivo usmejú naši zákonodarcovia s prosbou o hlas. A my im ho radi dáme. Tažko nájsť masochistickejší národ než sme my. Zrejme nám robí dobre, keď sa závistlivo pozeráme na krajiny, ktorých občania sú spokojní a pre ktorích ich vláda robí všetko.

Alebo nám robí dobre vyžívať sa v existenčných problémoch, platiť vyššie ceny než sú v iných krajinách našej milovanej únie, zarábať najnižššie platy, vychutnávať si podpriemernú zdravotnú starostlivosť ( za málo peňazí, málo muziky), baviť sa na tom ako zopár jednotlivcov nie je schopných voľby prokurátora, alebo nedajbože prežívať srdcové príhody, keď sa naša premiérka vyhráža demisiami, miesto toho aby plnila s vládou to, čo od nej jej voliči a v podstate všetci občania očakávajú.

Nuž, týrajme sa teda daľej